Vodné pólo je omnoho tvrdší šport, než by mnohí laici vôbec predpokladali. Súčasťou zápasov sú aj nekompromisné tvrdé kopance do chrbta či nôh mimo dohľadu rozhodcov pod hladinou vody, údery do nosa pri plávaní či streľbe alebo najväčšie zákeráctvo v podobe chytania za najcitlivejšiu partiu mužského tela. Aké nepríjemné zranenia utrpeli počas svojej kariéry hráči Modrých Drakov? V miniankete sme oslovili troch skúsených hráčov nášho tímu – Miroslava Grutku, Martina Šustera a Miroslava Miklodu.
Miroslav Grutka: „Zlomený nos bol v mojom prípade opakovaným zranením, ale omnoho nepríjemnejšie bolo zranenie oka. Stalo sa tak po situácii, keď prst hráča súpera skončil po jeho strele v mojom oku. Viem, že to nebolo úmyselné, ale zabolelo to riadne. Na päť sekúnd som nevedel otvoriť oko, zľakol som sa…Našťastie, potom som oko otvoril, po pol hodine som už videl normálne všetko okolo seba. Samozrejme, skončil som v nemocnici na ošetrení. Mal som natrhnutú sieťovku, bola tam malá trhlinka. Trochu ma to štípalo, dali mi antibiotiká. Vodní pólisti sú ale tvrdí chlapi, po pár dňoch som už zaberal so spoluhráčmi na tréningoch. Niekoľko dní som však musel používať plavecké okuliare.”
Martin Šuster: „Vodné pólo je asi najkontaktnejší kolektívny šport a patria k nemu aj zranenia. Podobne ako Miro Grutka, aj ja som mal dva alebo trikrát polámaný nos. Prvýkrát mi ho 
zlomil práve Miro Grutka po zásahu kolenom do mojej tváre, to sme ešte boli ale len deti. Napríklad zlomené palce na rukách či prsty na nohách by som radšej ani nepočítal, riešili sme to vždy ich zlepením dokopy a hrali sme ďalej. Moje najčerstvejšie zranenie pochádza zo záveru nedávno skončenej sezóny, keď som posledný zápas série o bronz dohrával so sebazaprením a zatejpovaným bokom, keďže som mal prasknuté rebrá.”
Miroslav Mikloda: „Môj aktívny vodnopólový život výrazne zabrzdilo zranenie ramena. Mám ho dvakrát operované a stále to nie je v poriadku, vždy mávam bolesti a 
neviem už ani naplno trénovať. Podstúpiť tretiu operáciu však jednoznačne odmietam. Je pravda aj to, že ani po jednej z operácií som nemal poriadnu a dôkladnú rehabilitáciu, lebo po každej z nich ma hneď v relatívne blízkom období čakali so slovenskou reprezentáciou mládežnícke majstrovstvá sveta alebo majstrovstvá Európy a to som si nechcel nechať ujsť.”